E. Kušnierová: O nesplatenom dlhu

„Dúfam, že keď už budú všetky sochy v Rožňave na svojom mieste, dožijeme sa konečne aj vydláždenia mesta!“ Túto vetu vyslovila jedna moja známa po odhalení sochy Lajosa Kossutha v Rožňave vo februári roku 2004 (v tom čase sme ešte nemali vydláždený ani ten jeden pás chodníka na rožňavskom Námestí baníkov, ktorý máme dnes). Odpovedala som jej takto: – „Budeš musieť ešte chvíľu počkať; ešte jedna socha chýba, a musíme ju postaviť. Jednak kvôli tomu, aby nevyšla nazmar práca a úsilie skupiny zaangažovaných ľudí z roku 1998, ale najmä kvôli osobnosti samotnej, ktorá stojí na pomyselnom gemerskom Parnase na jednom z najčestnejších miest, ak nie úplne na jeho vrchole. Tou osobnosťou je Pavol Dobšinský, ktorého meno pozná každé školopovinné dieťa.“

V roku 1998 sme mali neopakovateľnú príležitosť postaviť pamätník Pavlovi Dobšinskému – v tomto roku sme si totiž pripomenuli dvojnásobné výročie: 170 rokov od jeho narodenia a 140 rokov od prvého vydania prvého zošitu jeho slovenských rozprávok, ktoré boli vytlačené v rožňavskej tlačiarni Jozefa Keka. Napriek veľkému úsiliu plánovanú pamätnú tabuľu na budovu bývalej tlačiarne (dnes sídlo cestovnej kancelárie Satur), sa nepodarilo zabezpečiť. Mestské zastupiteľstvo v Rožňave vtedy veľmi pružne odsúhlasilo na zhotovenie tabule 80.000 Sk, zlyhalo však Ministerstvo kultúry SR, ktoré napriek písomnému prísľubu potrebné finančné prostriedky neposkytlo, pritom vyhlásilo rok 1998 za rok Pavla Dobšinského. Z pamätnej tabule teda nebolo nič. Prešlo deväť rokov. V budúcom uplynie už 180 rokov od narodenia Pavla Dobšinského a 150 rokov od prvého vydania jeho rozprávok. A opäť sa nám skytá možnosť splatiť dlh voči nášmu významnému dejateľovi. Počas posledného desaťročia pribudol v Rožňave pekný kultúrny stánok s aktívnou divadelnou scénou a v jeho blízkosti nový urbanistický priestor, ktorý by sme mohli pokojne nazvať napríklad Námestím Pavla Dobšinského, na ktorom by sa mimoriadne dobre vynímal pamätník slovenskej rozprávky. Aký by mal byť – to ponecháme na výtvarníkov, sochárov. Možno by tam mal stáť rozprávkár so svojou neodmysliteľnou fajočkou v spoločnosti Popolvára, Zlatej priadky, Miesiželeza, či iných rozprávkových postáv. Deti, ktoré by sa prišli na pomník pozrieť, by si mohli sadnúť na Slncového koňa, či pomôcť Jankovi Hraškovi preniesť cez jarček misu halušiek.

Na toto sú však potrebné peniaze. Veľa peňazí. Ale nie je nás, ktorí máme radi slovenské rozprávky, vari dosť? Keby každý obetoval čo len jednu korunu, len za okres Rožňava by to bola celkom slušná suma a za celé Slovensko by to mohlo byť aj vyše milióna. Tu nie je možné dlho rozmýšľať; treba konať, lebo čas letí míľovými krokmi a jeden rok míňa druhý takmer nebadane. Pripoja sa k tejto mojej výzve školy a kultúrne inštitúcie mesta a trebárs aj celého Slovenska? Budeme 22. októbra 2008 na novom rožňavskom námestí odhaľovať pomník Pavlovi Dobšinskému a slovenskej rozprávke? Záleží to len od nás.