Veľký piatok. Deň pokánia, odpustenia hriechov, priznania viny, príjmanie utrpenia. Deň, keď sa kresťania pohrúžia do seba, spytujú svedomie, myslia na Ježiša a jeho utrpenie, na kríž.
V týchto myšlienkach neodbytne mojou hlavou víria spomienky na prostého človeka, ktorý ma nepriamo poprosil, aby som mu pomohol s jeho ťažkým krížom. Bol to jednoduchý človek, akých môžete stretnúť na ulici stovky. Veľmi pracovitý, čestný a sršal humorom. Až raz, keď pocítil v pozdných rokoch života, že jeho plameň života už len bliká, vzal ma pri jednej návšteve za ruku a odviedol do samoty. Tam začal svoju spoveď slabnúcim hlasom starca.
Nerozprával o bežnom živote, o tom, ako vychoval deti, o bežných starostiach rodiča, či pracujúceho človeka „na budovaní vlasti“. Vyrozprával mi, ako bol povolaný do druhej svetovej vojny ako obyčajný dedinský chlapec, ktorý bol zbožne vychovaný v mieri a pokoji v rodine roľníka. Ako musel prijať zbraň a pochodovať s miliónmi ostatných povolancov proti „nepriateľovi“ na východe, ktorý mu ohrozuje vlasť. Nevedel pochopiť, prečo má zrazu nenávidieť nejaký národ, o ktorom len počul, že obýva východ Európy – Rusov. V temnom víre udalostí, keď mu po jeho boku umierali kamaráti pochopil, že jeho nepriateľom je vlastne ten, kto ho povolal do tejto strašnej a nezmyselnej vojny a zrazu mu nepriateľ bol priateľom a pod streľbou do jeho chrbta od vlastných prebehol ľahko ranený k Rusom s mnohými, ktorí pochopili, kde je pravda.
Ako príslušník Československej oslobodzovacej jednotky narýchlo vyškolený ruským velením obrátil svoje kroky späť do svojej vlasti. Prežil neskutočne ťažký návrat, bojoval o každý meter cesty späť. Narýchlo vycvičený ako parašutista bol zhodený v tyle nového nepriateľa vo vtedy fašistickom Slovensku a pri zoskoku bol postrelený do nohy. Dopadol v lese na stromy, kde ostal visieť celú noc na padáku a len naozaj šťastná náhoda spôsobila, že ho neznámy sedliak sňal dole, ukryl vo svojom chlieve a liečil primitívnym spôsobom. Našťastie sa jednalo o hladký priestrel stehna a rana sa skoro uzavrela.
Nemci ho hľadali po celom kraji, aj u tohto sedliaka. Ten však stihol jeho a ešte jeho kamaráta schovať do kopy zemiakov. Nacisti nechceli uveriť, že kopa zemiakov je „nevinná“, pre istotu strelili do zemiakov krátku dávku zo samopalu. On to prežil v neuveriteľnom strachu o holý život, jeho kamarát tam vedľa neho umrel. Tam sa dozvedel, že Slovenský prezident Tiso požehnal zbrane na boj s partizánmi, čo ešte sťažilo jeho návrat k jednotke. Napriek tomu po doliečení odišiel od toho to gazdu za svojou jednotkou. Návrat nebol ľahký. Ťažko sa mu hľadalo, kde sa jednotka nachádza a keď ju našiel, bol podozrievaný z kolaborácie, pretože bola taká doba. Nakoniec predsa len spolu s jednotkou pokračoval v bojoch až k západným hraniciam Československa.
Ťažké rozprávanie bolo prerušované jeho častým plačom a odlukami, akoby hľadal sily na rozprávanie. Znovu prežíval hrozné udalosti, ktoré ho nesmierne ťažili. Najdôležitejšie mi povedal nakoniec: „Bola vojna, bol som povolaný…mal som rád svoju vlasť a vedel som, že keď som sa dal na stranu jej oslobodenia robím správnu vec. Bol som vyznamenaný mnohými vyznamenaniami, dostal som po vojne kus zeme, aby som mal kde dorobiť obživu pre rodinu. Ale jedno mi nevedel nikto uľahčiť: fakt, že som musel pri oslobodzovaní používať zbraň a ja som vedel, že na tej druhej strane sú tiež aj takí obyčajní ľudia, ako ja a nemôžu za to, že aj ich do tejto hroznej vojny povolali. Ja som prežil, oni mnohí nie. S týmto musím ísť na druhý svet! Či toto nie je balvan na duši? Ktože mi na toto dá rozhrešenie, odpustenie? Písal som pamäte. Bolo o čom. Ale ja som to písal len na to, aby som sa sám pred sebou vyspovedal, zdôveril sa papieru. V uvedomení si svojich hriechov, aj keď som ich spáchal vo vojne, kde platilo: nestrelíš ty, strelí on, som tie pamäte nakoniec spálil a vyznamenania tiež. Ani jedno vyznamenanie neospravedlní to, že mojim pričinením umierali ľudia. Aj úplne nevinní povolanci, ako ja. Aj keď bolo na mojej strane právo brániť svoju vlasť, siahol som na životy!“
Ježiš šiel na kríž pre svoje presvedčenie, pre svoje učenie o ktorom bol presvedčený, že zlepší život človeka. Vieme, že bolo správne! Mnohí pre svoje presvedčenie šli na smrť. Dokázali tým silu myšlienky, silu slova. Mnohí konali pre dobro veci hriechy na živote, aby pomohli iným. Porušili desatoro a nedočkali sa vo svojom svedomí odpustenia a zabudnutia. Tento balvan im privalil všetky ostatné myšlienky.
Vlastne – akoby časť tohto balvana prekotúľal do mojej mysle a tým sa mu uľavilo. Umrel v spánku o niekoľko dní na to. Tíško zaspal naveky, vlastne ani si neuvedomil, že odišiel do večnosti.
Sú hriechy, ktoré vám odpustí manželka, deti, rodina, alebo kamarát. Sú ovšem aj také, ktoré neodpustí nikto. Ani my sami. S nimi žijeme až do odchodu z tohto sveta.
C´est la vie!
Alan Dolog
Foto: Archív infoRoznava.sk
******************************
V rubrike BlogFórum zverejňujeme názory autorov, ktorí sa chcú s nimi podeliť s našimi čitateľmi. Posielajte nám ich na redakčný email redakcia@inforoznava.sk
Staršie príspevky si môžete prečítať kliknutím sem
BUĎTE PRVÝ V KOMENTOVANÍ ČLÁNKU "O svedomí a odpustení hriechov"