Renáta Pástorová: Sex náš každodenný

Hneď na úvod jedno priznanie aj ospravedlnenie. Ten nadpis je tak trochu súkromný fór, motivovaný autorkinou zvedavosťou, koľko čitateľov klikne na tento článok len kvôli prvému slovu v nadpise. Nie, tento blog nebude tak celkom o sexe. Ale keď už ste klikli, čítajte ďalej. O sexe to trochu predsa len bude.

Je pochopiteľné, že chlapci v tínedžerskom veku šalejú pri pohľade na lascívnu Miley Cyrus. Máloktoré dievčenské oko ostane suché pri pozeraní videoklipov od sladkých chlapcov, spievajúcich o tom, ako práve  ONA ( rozumej: TY) je (si) tá jediná, „ktorá svety pohýna“. Hovorím, tínedžeri.  Ich kontakty s opačným pohlavím sú limitované a realizujú sa najmä vo virtuálnom prostredí. To je v poriadku. Isté skreslenia plus ideály pretavené do denného snívania patria k prirodzenému vývoju.  To, že na tom bohato ryžuje zábavný priemysel, je proste fakt.

Jeden by si pomyslel, mladosť – pochabosť, vekom človek zmúdrie, možno to nie je celkom správne slovo, proste niečo zažije, niečo aj opakovane, zažije výšky i pády, výsledkom čoho je, že sa nenechá tak ľahko nachytať. Možno za čias našich babiek a dedov to aj platilo. Ako je ale napríklad možné, že film 50 odtieňov šedej mohol vo svete aj u nás vyvolať u dospelých divákov taký neskutočný ošiaľ a trhnúť rekordy sledovanosti? Dostať sa k filmom pre dospelých, amatérskym, profesionálnym, s akýmkoľvek zameraním, sa dnes bez problémov môže každý, kto má o to záujem. Kedykoľvek. Tak potom ako? Prečo? Príbeh filmu – nič moc. Film však mal obrovské promo. A načasovanie. Ktorý manžel/frajer bude taký cynik, že nezoberie manželku/frajerku na Valentína do kina? A na film, o ktorom hovoria všetky jej kamarátky?

No a po druhé a v tomto prípade to hlavné: je tam to magické – SEX.

Sex, samozrejme, nie je škaredé slovo. Potrebujeme však skutočne sex v hlavnej úlohe, aby sme šli do kina? Potrebujeme ísť do kina, aby sme vôbec mali sex? Potrebujeme ísť do kina na film o sexe, pretože ten film má tak masívne promo a pretože je premiérovaný na Valentína?

Stávame sa bytosťami, ktorých hodnota závisí od toho, nakoľko sme in, nakoľko sme súčasťou prúdu.

Tešíme sa  len vtedy, keď svoju radosť zdieľame, a tak sa s priateľmi na facebooku delíme o prvý ultrazvuk nášho ešte nenarodeného dieťaťa. Naši priatelia nebudú chýbať ani pri pôrode. Prvé kúpanie bábätka, prvé papanie, prvé kroky si zaslúžia video – zdieľané a lajkované.  Návštevy rodinných príslušníkov. Nový gauč v obývačke. Vianočné pečenie. Dovolenka v Chorvátsku. Boli sme aj v kine. Na Valentína. Aha, ako sa ľúbime! Prezrádzame o sebe všetko –  aj to, čo práve teraz robíme, čo čítame, čo cítime. Keďže tak konajú aj naši priatelia, všetci sa utvrdzujeme v tom, čo je in robiť, čítať aj cítiť.  Robiť niečo má význam len vtedy, ak o tom vedia iní. Ak vieme, čo robia iní, aj my vieme, čo máme robiť.

Idylickými fotografiami svojich rodín zaspamujeme facebook. Na každej ten istý úsmev aj iskra v oku. Kukáčik fotoobjektívu je tá najväčšia výzva aj motivácia. Nechýbajú ani selfies z kúpeľne. Že títo  škeriaci sa ľudia nie sú tínedžeri, sebavedomie ktorých rastie úmerne k počtu lajkov, ale zrelí tridsiatnici? To je predsa len dôkaz toho, že sme ešte stále mladí. Jediné, čo ešte nezdieľame, sú už len intímne zábery z našich spální. Zatiaľ.

Naše životy sa čoraz viac odohrávajú vo virtuálnom svete. Tam sme všetci rovnakí.

Predpovedateľní, očakávateľní, s rovnakými záujmami aj preferenciami. Bez tajomstva.  Večne usmiati. Naša autentickosť padla. Za obeť  spoločnému, instantnému šťastiu.

RENÁTA PÁSTOROVÁ

Autorka je pedagogičkou

******************************

BlogFórum je otvorená autorská rubrika, svoje príspevky nám posielajte na e-mail redakcia@inforoznava.sk Staršie príspevky si môžete prečítať kliknutím sem