Prírodné zaujímavosti Dánska

Písať o dánskej prírode je hotová avantúra, tvrdí autorka, ale čítať sa to veruže oplatí.

Ľadovcom obrúsená a ľudskou činnosťou výrazne zasiahnutá platforma na prvý pohľad neposkytne podobné uspokojenie, akým býva virtuálne objatie s nórskymi fjordmi či ľadovcami. Napriek tomu, keď sa s ňou zoznámite bližšie, dokáže nepoznaným spôsobom pohladiť dušu, dajú sa nájsť i skutočne pozoruhodné lokality.

Dánska krajina v priebehu posledného tisícročia prekonala mnoho radikálnych premien, ktoré sa premietli dokonca i do kartografického zobrazovania povrchu. Obyvatelia bojovali s nepriateľom najsilnejším, s prírodou. Kilometre pobrežia boli ohradené hrádzami a následne vysušené. Kvôli pôde boli spájané malé ostrovy do väčších celkov. Rukou človeka bol zasadený vari každý strom, keďže pôvodné lesy boli v minulosti vyrúbané kvôli využívaniu pôdy.

Ostrov Bornholm

Dánsko sa rozprestiera na Jutskom polostrove a priľahlých ostrovoch v Severnom a Baltskom mori. Najvýchodnejším a úplne odlišným ako ostatné je granitový ostrov Bornholm, ležiaci ďaleko od dánskych brehov, juhovýchodne od švédskeho polostrova Skåne.

Na Bornholm sa dá dostať trajektom, najrýchlejšie zo švédskeho Ystadu. Na loď Villum Clausen sme už nastupovali plní očakávania. Vedeli sme, že je to jedna z najmodernejších lodí, ktoré sa tu na severe plavia a jej technické dáta nás privádzali do vytrženia. Realita nesklamala. Keď tento technický zázrak, útroby ktorého zaplnilo asi 200 áut a 1000 pasažierov, zapol naplno svoje plynové turbíny a kolos vyrazil dopredu rýchlosťou 48 uzlov (takmer 90 km/h), zmocnil sa ma pocit nekonečného blaha. Moje telo predbehlo dušu, lebo tá ešte hodnú chvíľu nechápala, čo sa deje. Pohľad do spenenej ryhy, ktorá za katamaránom ostávala ešte veľmi dlho, som za teplo kaviarne vymenila, až keď som bola do nitky premočená, skrehnutá od fúkajúceho vetra a takmer primrznutá k zábradliu, ktorého som sa kŕčovito držala. Bol august. Za necelých 75 minút sme pristáli v Røne.

Samotný Bornholm je budovaný žulovým masívom, čím sa výrazne odlišuje od zvyšku Dánska. Je to očarujúce miesto s divokými údoliami, ktoré mi pripomínali rokliny Slovenského raja, len boli podstatne menšie. Priamo z roklín sme vystúpili na rozsiahle fialové pláne vresovísk, ktoré lemovali pobrežné útesy, skrývajúce tajomné jaskyne. Túlať sa tu dalo do omrzenia alebo do zotmenia. Nám sa podarilo to druhé. Ako ľudia pôvodom z kopcov, dočasne premiestnení na “dánsku placku“, sme sa bornholmského zázraku nevedeli nabažiť.

Juhovýchodné pobrežie je naopak lemované nekonečnými plážami s jemným bielym pieskom.

Ostrov Bornholm je ukážkou divokých prírodných scenérií, botanickej i zoologickej biodiverzity, ktoré sa tu zachovali vďaka excentrickej polohe ostrova. Významným faktorom je i prístup Dánov k prírodným hodnotám, rešpektu k pravidlám ochrany prírody a krajiny a pozitívnej environmentálnej politike. Na veľmi malej ploche tu v symbióze existujú teplomilné rastlinné druhy, spoločenstvá mokradí, rastliny viazané na vápencové podložie i kyslé pôdy. Všetky vo svojich vlastných ekotopoch.

Bornholm, i neďaleké ostrovčeky Christiansø a Frederiksø, sú hniezdiskom, ale i migračnou zastávkou mnohých vtáčích druhov. Skalné útesy s jaskynnými priestormi poskytujú útočisko pre 26 druhov netopierov, vresoviská viacerým druhom plazov a obojživelníkov.

Okrem nádhernej prírody sa na ostrove zachovalo i niekoľko cenných sakrálnych pamiatok. V Aakirkeby sa nachádza románska katedrála zo začiatku 12. storočia s renesančným oltárom a kazateľnicou, nemenej zaujímavé sú i štyri románske rotundy, z ktorých najväčšia je Østerlars Rundkirke s interiérom zdobeným nástennými maľbami.

V severozápadnom cípe ostrova drieme zrúcanina kedysi významnej pevnosti Hammerhus, ktorá, i keď už dávno stratila svoj strategický význam – strážila námornú cestu v Baltskom mori a v 17. storočí ju využívali ako väzenie, dodnes láka tisícky turistov.

Ostrov Mandø

Pri západnom pobreží Jutska, vo Waddenskom mori, leží úplne odlišný ostrov Mandø. Patrí do sústavy Frízskych ostrovov, lemujúcich pobrežie západnej Európy. Prístup naň vedie po nespevnenej ceste v čase odlivu, počas prílivu je zaplavená. Pred vjazdom na cestu je nutné zastaviť sa pri informačnej tabuli a preštudovať si aktuálne časové údaje o prílive, ktoré sú počítané kvôli bezpečnému prejazdu. Dôležité je rešpektovať i prípadnú výstrahu v prípade rozbúreného mora. Cesta je počas celého roka udržovaná pravidelnými navážkami štrku.

Mandø postupne vznikal naplavovaním piesku medzi niekoľko menších ostrovov, až vznikol jeden koherentný. Prvá zmienka o ňom pochádza z kráľovských kníh o sčítaní ľudu z roku 1231. Obyvatelia ostrova boli od počiatku ohrozovaní záplavovými vlnami, preto boli nútení vybudovať efektívnu ochranu v podobe mohutného valu. Najstaršia hrádza vznikla v roku 1887, druhá časť bola dobudovaná v roku 1937. Obidve hrádze poškodila záplavová vlna v roku 1981, čo si vyžiadalo zásadnú rekonštrukciu a dobudovanie kompaktnej hrádze okolo celého ostrova. Muži v minulosti pracovali ako námorníci na lodiach po celom svete, ženám ostalo venovať sa doma poľnohospodárstvu. Nie je preto žiadnym prekvapením, že takmer 2 metre vysoký a 8 km dlhý val okolo celého ostrova vybudovali v 19. storočí práve ženy.

Ostrov je súčasťou útvaru, ktorý sa nazýva Koresand a leží v jeho SV časti. Koresand je v skutočnosti rozsiahla piesková naplavenina, ktorá sa z Waddenského mora vynára len počas odlivu. Jej rozloha je asi 25 km2 a pri pohľade z ostrova vytvára kurióznu scenériu, keďže rozľahlá púšť sa pred vami objavuje postupne tam, kde ešte pred pár minútami bolo more. Mandø je miesto, kde je príliv možné pozorovať, akoby ste napúšťali veľkú vaňu.

Na Koresand sa dá dostať na špeciálne, podľa mňa podomácky, skonštruovaných traktoroch s nadrozmernými pneumatikami, ktoré sa nazývajú “Mandøbusen“. Ich odchod bol opäť prispôsobený prílivovým vlnám a výlet trval 3 hodiny, čo bolo prísne limitované a nepresnosť by sa určite nevyplatila.

Trasa výletu bola značená kovovými tyčami, viedla cez plytký šelf. Okrem obrovských mušlí, ktoré sme mohli nazbierať (ja som ich mala ku koncu napchaté i v kapucni) sme hľadali kolóniu tuleňov. Tie si mohli lebediť na niekoľkých miestach a s odsýpajúcim časom (ako ináč merať čas na púšti) náš optimizmus, že ich uvidíme, klesal. Pokoj zachovával len náš vodca. Akoby aj nie, ktohovie, koľkokrát ich už videl. Ukázalo sa, že som mu v duchu krivdila, pretože keď sme oddychujúcu rodinku v asi pol kilometrovej vzdialenosti zahliadli, jeho vzrušenie sa od nášho nelíšilo. Hľadeli sme na divadlo prírody so zatajeným dychom, v patetickom tichu, niektorí “samisebafurtdojímajúci“ i so slzami v očiach. V čase rozmnožovania ich tu vraj chodia stovky, my sme boli vďační i za túto rodinku. Že deň predtým mi tuleň v akváriu v Esbjergu jedol z ruky, mi už ani nenapadlo. Vidieť ich na tomto fascinujúcom mieste a vo voľnej prírode predčilo všetky zážitky. Boli sme takmer na konci Koresandu, za ním číhalo už len Severné more, pripravené púšť zaplaviť. Čas sa sypať neprestal, vodca pokynul na odchod.

Ostrov Mandø je hniezdiskom množstva unikátnych vtákov, ktoré sa dali pozorovať celý deň. Žijú tam líšky, vodné hraboše, zajace, nie však väčšie zvieratá, ktoré by tu nenašli prirodzený úkryt. Neodmysliteľnou súčasťou ostrova sú ovce, ktoré sa počas celého roka potulujú vo voľnej prírode. Ostrov je jedným z najpokojnejších miest v Dánsku a ranný budíček hrdličky, ktorá si precvičovala hlasivky na strome rovno nad našim stanom, je jednou z najkrajších spomienok naň.

Skagen

Skagen je najsevernejší polostrovný výbežok dánskej pevniny, ktorého plocha, ohraničená líniou medzi mestami Frederikshavn a Hirtshals, je takmer 300 km2. Je veľmi mladým útvarom, vznikol v priebehu posledných 6000 rokov akumulačnou činnosťou dvoch morí. Jeho kosovitý výbežok Grenen patrí k turistickým lákadlám severného Dánska. Obecnou skutočnosťou je, že na pobreží môžete vkročiť do mora. Na špičke Grenenu však môžete naraz vkročiť do dvoch morí. Jednou nohou do úžiny Kattegat v Baltickom a druhou do Skagerraku v Severnom mori. No a kvôli tomu tu denne prúdia tisícky turistov, za rok ich je viac ako milión. Asi po trojkilometrovom pochode sa poslušne zoskupujú v pomyselnom rade a trpezlivo čakajú, kým sa v ľadovej vode uvoľní miesto, aby na vlastné nohy zistili, aké to je: Stáť naraz v dvoch moriach. Predbiehať sa neopovážil nik.

Keď sme zaparkovali na pieskom zafúkanom parkovisku, zmocnil sa ma panický strach, zrejme vyplývajúci z čulého ruchu okolo informačného centra, že ak okamžite nevyrazíme, tak sa tento zázrak, rovno pred našimi očami, prepadne pod zem. Neberúc ohľad na zvyšok výpravy som sa sama, tempom poľovníckeho psa, ktorý zavetril stopu, hnala vpred. S istotou, že na konci kosy ma nájdu tak či tak. Grenen som, podobne ako Amundsen južný pól, dobyla z našej trojčlennej výpravy prvá. So zatajeným dychom som vkročila do vody na mystickom mieste, na absolútnom severe Dánska, s trochou smútku v duši, že z toho okamihu nebude žiadny dokument, pretože fotograf sa vliekol niekde za mnou. Zmocnili sa ma naozaj rôzne pocity, najreálnejší bol ten, že mi odmrznú nohy. Ľavá v Skagerraku i pravá v Kattegate.

Skagen je i v súčasnosti akýmsi geologickým laboratóriom. Jeho východné pobrežie je ohrozované eróziou, ktorá si odlupuje z výbežku, ako z koláča. Spôsobujú to morské prúdy, kvôli ktorým je v oblasti Grenenu zakázané i kúpanie. Jedinou efektívnou ochranou je budovanie vlnolamov.

Západné pobrežie je, naopak, ohrozované tvorbou pieskových dún, čím dochádza k postupnej dezertifikácii krajiny. Pieskové duny Råbjerg Mile sa začali tvoriť už v 16. storočí. Duny postupne driftujú východným smerom rýchlosťou cca. 18 m za rok. Proces je málo ovplyvniteľný. Postupne prekryli pôvodný ekotyp slatín a vresovísk a tak tu domestikovali pieskomilné rastlinné spoločenstvá, nenáročné na pôdu a živiny. Väčšinou trávy, ale i plevelné dreviny ako vŕby, brezy a osiky. Endemitickou rastlinou severojutských dún je Euphrasia nordica. O stabilizáciu situácie sa vláda pokúša od 19. storočia rôznymi metódami. Jednou z nich je i vysádzanie rôznych druhov ihličnanov.

Møns klint

Myslím, že najúchvatnejším miestom, ktoré môžete v Dánsku navštíviť a kde sa vám skutočne zakrúti hlava, a to nie len z výšky, sa nachádza na východnom pobreží ostrova Møn. Tu sa, akoby priamo z vĺn Baltského mora, týčia belostné kriedové útesy Møns klint. Z najvyššieho mieste sa tu do morských vĺn pozeráte z výšky 128 m. Møns klint sú skutočným unikátom dánskej prírody.

Hrúbka kriedovej vrstvy sa odhaduje už len asi na 60 m, keďže krieda je málo odolná voči poveternostným vplyvom i sile morského príboja, ktorý si každoročne zoberie svoju daň. Časť útesu sa do mora zrútila naposledy v roku 2007.

Kriedové útesy vznikli usadzovaním zaniknutých organických zvyškov mikroorganizmov vyšších morských živočíchov a ich schránok na dne druhohorného mora pred viac ako 70 miliónmi rokov. Kriedová platforma sa postupne vynorila a k obnaženiu útesov došlo pravdepodobne pred poslednou dobou ľadovou.

Jedinou nepríjemnosťou pri vychádzke na Møns klint je ich obrovská atraktivita a frustráciu vám prináša už príjazd na preplnené parkovisko, o rušnej “premávke“ pod útesmi ani nehovoriac. Nájsť priestor na súkromné vnímanie tejto pitoresknej krásy je takmer nemožné. Nám sa to podarilo iba raz, a to takmer pred zotmením. Pohľad na more, hrajúce všetkými odtieňmi farieb od bielej cez blankytne modrú až po zelenkasté odtiene, ktoré sú v ostrom kontraste s belobou útesov, zanecháva v človeku neopakovateľný zážitok.

Útesy sú pitoreskným miestom, či už stojíte na ich vrchole, kráčate po pobreží alebo ich pozorujete z lode na mori. Dielo prírody sa nedá vnímať inak, než s obrovskou pokorou. Počas jasného počasia môžete dovidieť do Švédska i Nemecka.