Cenu „A szikla“ Díj (Skala) prevzal Július Barczi, riaditeľ SNM-Múzea Betliar

V stredu 26. októbra 2016 sa v Budapešti konalo slávnostné odovzdávanie cien „A szikla“ Díj (Skala), ktoré organizovala Múzejná nadácia „A szikla alapítvány“, zameraná na výskum a spoznávanie dejín Nemocnice v skalách „Sziklakórház“.

V rámci tohto výskumu sa nadácia snaží spoznávať a oceniť prácu tých hrdinov, ktorí v ťažkých časoch volili ľudskosť pri záchrane a liečení druhých. Mnohí z týchto hrdinov neboli počas svojho života nikdy ocenení, ba dokonca boli prenasledovaní. Úlohou súčasnosti je preto to, aby sa napravili krivdy z minulosti a títo ľudia dostali aspoň morálnu satisfakciu.

Nadácia oceňuje aj tých, ktorí sa zaslúžili o záchranu spomínanej nemocnice. Tohto roku bola medzi ocenenými aj grófka Ilona Andrássyová (1917-1990) in memoriam. Cenu prevzal Július Barczi, riaditeľ SNM-Múzea Betliar a finančný dar, ktorý bol súčasťou tohto ocenenia, poputuje do Základnej školy v Betliari.

PREČO ILONKA ANDRÁSSYOVÁ?

Poslední Andrássyovci museli Betliar opustiť v auguste 1944 pred vypuknutím SNP. Emigrovali do Lichtensteinska, k Emanuelovej sestre princeznej Marizzi von und zu Lichtenstein. Iba Ilona
(narodená 12. 2. 1917) zostala žiť v Maďarsku v Budapešti, kde už počas druhej svetovej vojny po ukončení ošetrovateľského a chirurgického kurzu dobrovoľníkov Maďarského červeného kríža
pracovala ako hlavná sestra vo vojenskej Nemocnici v skalách (Sziklakórház).

Šľachtičné odjakživa pôsobili na poli dobročinnosti, a tak popri mene Ilony Andrássyovej sa v Nemocnici v skalách stretávame aj s ďalšími zvučnými menami tej doby: grófka Ilona Edelsheim-Gyulai, manželka Istvána Horthyho, grófka Alice Cziráky či barónka Mady Walbodt.

Po druhej svetovej vojne Ilona Andrássyová naďalej zostáva žiť v Maďarsku, kde sa kvôli svojmu pôvodu stala terčom krivých obvinení a prenasledovania predstaviteľmi komunistického režimu. V 50-tych rokoch ju vysídlili do pracovného tábora na Hortobágy a neskôr, v 60-tych rokoch bola dokonca na 5 rokov uväznená za protištátnu činnosť, ktorá spočívala iba v pomoci režimu nevyhovujúcim ľudom.

Aj po prepustení bola pod policajným dozorom, každú nedeľu sa chodila hlásiť, na opustenie mesta musela mať povolenie, v byte nemohla mať telefón a nemohla navštevovať zhromaždenia, schôdze a verejné miesta.

Jej manžel bol vážený lekár a vysokoškolský profesor Dezsö Füzesi-Klimkó (1900-1972), ktorý bol počas jej väznenia donútený rozviesť sa s ňou, o čom bola skromná, no nezlomná
grófka upovedomená len jedným oficiálnym listom.

Neprestajne bola sledovaná, vypočúvaná a často u nej vykonávali príslušníci ŠtB (maď. AVH) domové prehliadky. Svoju rodinu videla naposledy v roku 1947, potom jej bol odobratý pas a štátne orgány jej neumožnili vycestovať ani na pohreb jej otca.

Pas získala až v roku 1971, potom viackrát navštívila aj Betliar, miesto, kde prežila pekné detstvo a mladosť. Vždy si však kúpila vstupenku a spolu so skupinou prechádzala kaštieľom, či Krásnou Hôrkou, počúvajúc komunistami diktované nepravdy o jej rodine.

Mnohí Ilonini známi sa o jej aristokratickom pôvode dozvedeli až po jej smrti. Zomrela bezdetná 12.6.1990 a podľa jej poslednej vôle ju pochovali v rodinnej hrobke Andrássyovcov na hrade Krásna Hôrka.

Patrila medzi významné osobnosti 20. storočia bojujúce proti totalitným režimom. V sobotu 2. decembra 2017 bude na budove kaštieľa Betliar pri príležitosti 100. výročia narodenia grófky
Ilony Andrássyovej odhalená pamätná tabuľa.

Zdroj: SNM – Múzeum Betliar, Judita Krajčiová, kultúrno-propagačný manažér