Bez podpory do toho nepôjdem

V novembri 1989 bol na rožňavskom námestí ešte ako študent, odchovaný vtedajším nomenklatúrnym establishmentom. Dnes – ako sám s úsmevom hovorí – v najlepších rokoch, je mu blízka stredopravá politika. Sleduje ju nielen na štátnej úrovni, ale čoraz viacej aj v meste, v ktorom žije. Karol Kováč. (Vnútri anketa)

 

 

ŠKOLA

Strednú školu som vyštudoval v Rožňave. Navštevoval som Strednú priemyselnú školu stavebnú. Ďalej som pokračoval v Bratislave, na Slovenskej vysokej škole technickej (dnes STU). Som absolventom Stavebnej fakulty, odboru technológie stavieb. Po škole som začal pôsobiť v Rožňave. Štúdium sa mi páčilo a chcel som ako asistent zostať na Katedre technológií a výstavby. Predtým som bol aktívny v Socialistickom zväze mládeže a po 89´ platil istý úzus, že ľudia takého rangu nemôžu kandidovať, ani sa zaujímať o podobné posty. Od študentského parlamentu som dostal jasné vyjadrenie, že ma nepodporia, a tak som to skúšal znova. Ďalšie dva roky katedra nemala dostatok finančných prostriedkov na vytvorenie asistentského miesta. Oficiálnu ponuku som dostal až o štyri roky, vtedy som už ale pracoval, a tak som ju odmietol.

ZAMESTNANIE

Som súkromný podnikateľ a podnikám v stavebníctve. Stavbárina ma vždy bavila, ale po Novembri 89 nastalo toľko zmien, že sa môj profesný život uberal iným smerom. Angažoval som sa vo vtedajšom politickom dianí. Začiatkom roku 1990 som z tohto diania odišiel. Dôvodov bolo niekoľko, ale tým hlavným bol, že som po mnohých politických jednaniach dospel k názoru, že vo všednom živote nebude možné zo dňa na deň všetkých členov komunistickej strany vymeniť za fundovaných nečlenov a tak som sa začal venovať mladým ľuďom, aby na scénu prišla čo najskôr nová generácia nezaťažená minulosťou. Spoločne s bývalými i vtedajšími študentmi stredných škôl a učilíšť sme pri Dome detí a mládeže založili Klub mladých a začali sme vyvíjať rôzne zaujímavé aktivity. Venovali sme sa mladým študentom v príprave na život v slobodnej spoločnosti. Kurzy seba presadenia (asertivita), poradňa pre mladých, “podnikateľské zámery“, …. V tom malom priestore, kedy klub existoval sme toho stihli vďaka nadšeniu mladých neúrekom. Do nášho tímu sa vtedy dostala veľmi zaujímavá žena, psychologička Mária Potočná. Mala silný životný drive a uvedomovala si, že prišla doba, kedy treba zmeniť nasmerovanie mladých ľudí. Aby pochopili, čo je sloboda, aké sú ich práva, povinnosti, ale zároveň sa naučili byť zodpovední, sebavedomí, aktívni a dokázali sa presadiť. Som hrdý na to, že veľa z nich našlo v živote svoje uplatnenie a sú veľmi úspešní. A to rozhodlo. Ponúkli mi prácu v Dome detí a mládeže v Rožňave (v súčasnosti Centrum voľného času) a ja som ju prijal. Po odchode z Domu detí a mládeže som sa vďaka spomínaným aktivitám dostal k manažovaniu veľkoobchodu s potravinami u jednej súkromnej firmy v Revúcej, neskôr som pracoval v oblasti finančného poradenstva. V roku 1993 prišla ponuka prevádzkovať nočný bar. A tak vznikla myšlienka Royal clubu. Ikona pre mnohých mladých v našom meste. V roku 1995 som získal licenciu na prevádzkovanie Európskej databanky, ktorá poskytovala informácie pre podnikateľov a o podnikateľoch cez telefón resp. elektronicky – výpisy, maily, internet. Myšlienke som sa tak nadchol, že som prevzal licenciu na okres Rožňava a Spišská nová Ves a neskôr som si kúpil licencie pre Banskú Bystricu, Zvolen, Lučenec, Rimavskú Sobotu a Brezno. Videl som v informačných technológiách obrovské možnosti. V rokoch 1996-1998 poznačilo podnikanie vládnutie p. Mečiara, nezmyselné privatizácie a druhotná platobná neschopnosť podnikov – zväčša mojich klientov. S Európskou databankou som skončil v roku 1998, kedy som vrátil licenciu. V roku 1999 som si „odskočil“ ako „turista“ na 9 mesiacov do Anglicka, kde som dostal ponuku postaviť rodinný dom pre známeho. Nešlo to však v takom tempe, ako som predpokladal a tak som sa rozhodol aspoň sa naučiť jazyk. Nemal sa však potrebnú hotovosť a tak som sa začal brigádovať u jedného mäsiara, zhodou okolností z Drienovca, ktorý emigroval z Československa začiatkom 70-tych rokov. Otročina. 16 -18 hodín práce denne (mimo nedele) sviatok, piatok, k tomu škola, štúdium… Zocelilo ma to. Vrátil som sa dobrovoľne s cieľom vrátiť sa naspäť ako študent a hlavne legálne s cieľom doštudovať. Keď sa mi ani na tretí pokus nepodarilo získať vízum, v návale emócií som sa rozhodol, že zareagujem na prvú ponuku personálnej agentúry, na ktorú narazím. Vydal som sa od ambasády, okolo VŠMU k Michalskej bráne a neďaleko univerzitnej knižnice som „narazil“ na reklamné áčko, oznamujúce nábor manažérov pre novú spoločnosť prichádzajúcu na Slovenský trh. METRO Cash & Carry. Bola to úžasná doba. Toľko entuziazmu, elánu pri práci som predtým nezažil. V roku 2004 som prijal ponuku na spoluprácu s firmou Deštrukprojekt. Získal som kontakty vo firme ZIPP s.r.o. a STRABAG a podarilo sa mi získavať zaujímavé zákazky. Podarilo sa mi spolupodieľať pri realizácii niekoľkých zaujímavých stavieb. Administratívna budova VERED Bratislava (tu okrem výstavby som riadil búracie práce hudobného štúdia OPUS za plnej prevádzky v ostatných priestoroch), Polyfunkčný objekt na Záhradníckej v Bratislave, Wellya Štúrovo, Magnus v Trenčíne, TESCO v Lučenci a Ružomberku a ďalšie. Medzi nimi aj Obchodné centrum v Aleji Jána Pavla II. v Rožňave. Teraz sa venujem inžinierskej činnosti, projektovaniu, architektúre a minulý rok som rozbehol zaujímavý projekt právnej pomoci.

RODINA

S mojou bývalou manželkou Zsuzsannou mám syna Dávidka, ktorý práve oslávil 5 rokov. Aj to je dôvod, prečo som tu chcel zostať. Chcem ho vidieť vyrastať. Máme z neho obrovskú radosť a veľmi ma to napĺňa. Keby som bol už pred 10-15-timi rokmi tušil, že je to také fantastické mať dieťa, neváham. Ale všetko asi musí dozrieť. Na všetko treba ten správny čas.

*******

Už v 89´si sa začal angažovať v politike. Mal si svojich stálych favoritov – preferoval si jedno spektrum, alebo si prešiel nejakým názorovým vývojom?

Zaujímavá otázka. Myslím si, že som sa vyvíjal spolu so slovenskou politikou. Keď som v novembri 89´pred generálnym štrajkom prišiel do Rožňavy, pôsobil som na fakulte mojej školy ako zväzácky funkcionár. Tu som mal priateľov len z kruhu SZM. Vtedy som zašiel za Katkou Tóbisovou a poprosil ju, predsedkyňou OV SZM v Rožňave, aby mi vysvetlila, čo sa momentálne deje, pretože mi to nebolo celkom jasné. Ona mi poskytla dva pohľady, aj ten oficiálny – socialistický, aj ten svoj.

Na vysokej škole ste medzi sebou ako študenti o tejto situácii nediskutovali?

Nie, úprimne povedané, ja som nebol súčasťou takýchto diskusií. V rámci sviečkovej akcie, ktorá bola pred ministerstvom školstva, sme hrali volejbalový zápas, pri ktorom som si dvakrát podvrtol nohu a potrhal väzy. Pomaly sa končil semester a ja som sa navyše musel starať o svoju nohu, aby som vôbec vedel chodiť a dorobiť všetky potrebné veci do školy. Všetky tie udalosti prebiehali okolo mňa veľmi rýchlo. Spolužiaci, ktorí boli v centre diania, mi sem-tam prišli na izbu povedať, čo sa deje a hneď odišli. Ja som sa do toho celého dostal až po generálnom štrajku, keď sa v škole vyhlásilo moratórium na vyučovanie a študenti vyšli do ulíc, vyjadriť svoj postoj a dať najavo, že stoja jeden za druhým. Takže, ja som nebol angažovaný tam, v Bratislave, ale tu.

Cez víkend prebehnú siedme parlamentné voľby. Pôjdeš voliť? (Pozn. red.: Rozhovor sme robili pred voľbami).

Áno. Volil som vo všetkých voľbách, aj tých predošlých, dokonca aj na lokálnej úrovni. Intenzívnejšie som sa o politickú situáciu začal zaujímať približne dve volebné obdobia dozadu.

Pamätáš si ešte, koho si volil v prvých slobodných voľbách ?

Pamätám. VPN.

Ako vnímaš politiku s odstupom dvadsiatich rokov?

Nesledujem ju pravidelne. Orientujem sa v nej jednak cez médiá, ale predovšetkým prostredníctvom ľudí, ktorými som obklopený a ktorých názor si vážim. Vždy keď v spoločnosti rezonuje nejaká téma, sadnem si s nimi, len tak nadhodím tému a počúvam ich názory, ktoré potom konfrontujem s tým, čo si dokážem prečítať na internete, alebo v tlači. Robím to vždy, keď sa deje niečo dôležité, ako napríklad teraz – problém s dvojitým občianstvom, ktoré bolo podľa mňa vnímané neslobodne z našej strany a trošku radikálne postavené zo strany maďarskej. A toto sú veci, ktoré ma zaujímajú. Ani nie tak názory politikov, ale ľudí, ktorých si vážim. Pretože sa tým veľa naučím. A postupne zisťujem, že aj napriek tomu, že sme si v 90-91 prvom mysleli, že vieme, čo je sloboda, slobodné vyjadrovanie, demokracia a zodpovednosť s tým súvisiaca, nie je to tak. Mrzí ma, že ľudia dnes nežijú slobodne, respektíve, že tá sloboda je vnímaná trochu ináč. Mal som to šťastie pochodiť počas svojho života veľa krajín,0d Severnej Kórei po brehy Atlantického oceánu. Pochopil som, že tej slobode sa treba naučiť. Sloboda, to nie je len slobodne sa vyjadrovať, slobodne existovať, ale aj vziať na seba zodpovednosť za to, čo človek urobí v rámci toho svojho slobodného rozhodnutia.

A ako vnímaš dnešných mladých ľudí, ktorí nie sú zaťažení minulosťou a vnímajú ju len prostredníctvom svojich rodičov?

Nemyslím si, že mladý človek môže vyrastať bez toho, aby na neho niekto vplýval. Vo väčšine prípadov je to rodina. Keď sa človek formuje, určite v ňom ostane nejaký základ, z ktorého potom čerpá, vyvíja sa. A myslím, že ten základ, ktorí väčšina mladých ľudí u nás dostala, je taký – vyčkávajme ešte chvíľočku…

… že sa na tom nedajú stavať vysoké budovy ?

Asi tak. Vyčkávajme chvíľočku, možno sa niečo zomelie. A ešte stále je tu opora v rodine. Však nejako bolo a nejako bude. Mňa sa to netýka. To tí druhí… Pomýlený hodnotový rebríček. Výnimky mi potvrdzujú toto pravidlo. A pritom stačí tak málo. Už v starovekom Grécku prednášali na školách etiku a filozofiu. Mladý človek je vnímavý a rýchlo si dokáže urobiť svoj názor a potrebuje ho aj prezentovať – konfrontovať. A tu sú namieste otázky: Kde? S kým? A vraciame sa do kruhu rodina, priatelia, okolie…, lebo škola zatiaľ nie.

Napriek tomu, že dnešná spoločnosť je slobodná a mladí ľudia majú prebytok informácií, sú veľmi ľahko ovplyvniteľní. Populárni sú ľudia ako Kotleba a rôzne extrémistické skupiny…

Každý mladý človek, od nejakého veku, alebo po nejakom veku, chce byť stredobodom pozornosti a hľadá si cestu, svoj svet, v ktorom bude stredom. Myslím si, že extrémizmus je pre niektorých alternatíva, priestor byť iní. Bohužiaľ, v mnohých prípadoch odzrkadlením takýchto mladých ľudí…

…ktorí, už majú volebné právo…

Áno, ale to je extrém a u drvivej väčšiny „zúčastnených“ pominie. Podstatné je proste byť stredobodom pozornosti, snaha byť iným. Niekedy sa človek dostane do situácie, kedy je to tá najdostupnejšia alternatíva. Nie je to zlé, pokiaľ si mladý človek prejde takýmto obdobím, niečo si odžije, otlčie sa, vyskúša rôzne možnosti, ale nezostane fixovaný na tom jednom. To sa mi páči a myslím, že dnešní mladí ľudia sú presne takí. Naozaj dúfam, že si chcú prejsť len nejakým spektrom, nadobudnúť životnú skúsenosť na ktorú sa ale v budúcnosti nebudú viazať. Pre mladých je dnes dôležité sebauspokojenie, sebapresadzovanie, sloboda pohybu, chcú si užiť aj ten spoločenský konzum… Myslím si, že my sme to mali ľahšie v tomto.

Aj málo potešilo…

Áno tak, presne tak. Dnes mladý človek potrebuje viac času, aby sa v tom všetkom dokázal zorientovať. Ak sa vôbec zorientuje.

V súčasnosti sa často hovorí o tom, že ľudia sú frustrovaní. Máš taký pocit, že sme večne nespokojní so svojou situáciou?

Neviem, možno je to o tom, že by mali nabrať nové životné skúsenosti. Prejsť si nejakými africkými, alebo ázijskými krajinami, porovnať si situáciu, nebyť tu zabarikádovaný. Majú tú možnosť, mohli by ju využívať. Proste si myslím, že na to, aby sa človek doformoval, mal by spoznať aj niečo iné. A možno ani netreba ísť do Afriky, stačí, keď vybehne na Čučmiansku ulicu v Rožňave pozrieť sa, ako žijú ľudia tam. A bude po frustrácii.

Spomínaš Čučmiansku ulicu v Rožňave. Je pravda, že rómska komunita je tu silná a nie je bezproblémová. Dnes sú rôzne aj extrémistické názory, že je potrebné urobiť poriadok. Máš nejakú predstavu o tom, ako by bolo potrebné riešiť túto situáciu?

Pracoval som s Rómami, aj keď netvrdím, že cielene. V rokoch 2007-2009 bolo nedostatok kvalifikovaných pracovných síl na stavebnom trhu. Prišiel obrovský stavebný boom, množstvo ľudí odišlo za prácou vonku a u nás vzniklo vákuum. Zistili sme, že máme dostatok vzdelaných Rómov, ktorí sú vyučení murári, železiari, tesári… Našli sa však ľudia, ktorí mysleli dopredu. Spomeniem aspoň pána Lándoriho z Rožňavy, pána Polyaka z Brzotína, ktorí sa chopili šance a rozhodli sa vytvoriť stavebnú skupinu a podnikať. Spolupracoval som s nimi a zistil som, že pokiaľ dostanú šancu, sú ochotní a schopní pracovať. Zrazu existovali v prostredí, ktoré od nich očakávalo presnosť, rýchlosť a disciplínu. Kládli sa na nich nároky rovnako ako na ostatných a oni dokázali byť zodpovední a osvojili si pracovné návyky. Zistil som, že pod tým tlakom sú schopní podávať výkony a oni si mnohí uvedomili, že sú šikovní, že im tá práca naozaj ide, jednoducho objavili nové možnosti. Mám spätné väzby, že viacero Rómov, ktorí dostali priestor a chceli niečo dosiahnuť, dnes samostatne podniká. Tí, ktorí nechceli pochopiť, nepochopili a vezú sa ďalej. Ale to sa netýka len Rómov, ale aj všetkých nás. Mnohí nevedia využiť situáciu, uniesť veľký tlak, ktorý je na človeka vyvíjaný, keď prichádza do nového prostredia a zažíva nové životné situácie, na ktoré predtým nebol zvyknutý.

Ja som mal voči Rómom blok z detstva, pretože mi jeden z nich ukradol bicykel. Do dnes sa spolu stretávame, zdravíme sa, nepripomínam mu to. Jednoducho som si povedal, že ten blok je lepšie prelomiť, dať tomu šancu, spoznať to prostredie a zistiť, či sa medzitým niečo nezmenilo. Zmenilo sa a tí ľudia na mňa pozerajú ako na čudáka, sú prekvapení, že mám odvahu tade prejsť, alebo si myslia, že som nejaký daňový kontrolór. Niekedy tam zájdem aj so synom, snažím sa mu ukazovať skôr tie pozitíva. Niekedy sa pridá k deťom, ktoré sa tam hrajú a ja mu v tom v žiadnom prípade nebránim. Prednedávnom sme si tú trasu prešli aj s priateľkou a tiež to začala vnímať inak, pochopila, že to nie je geto, ako to mnohí volajú, ale časť Rožňavy, v ktorej žijú ľudia. Lenže my sa ich snažíme stále viac a viac izolovať bez toho, aby tam vládol nejaký poriadok. Oni si, samozrejme, žijú vlastným životom, čo je škoda, pretože tá časť nášho mesta upadá. Mohlo to byť pekné miesto a ja predpokladám, že v blízkej budúcnosti sa pekným miestom aj stane. Čiže, problematiku Rómov vnímam tak, že si potrebujú uvedomiť, že sa buď postavia na vlastné nohy, alebo budú žiť naďalej takto. A potom príde selekcia, mnohí si však uvedomia, že majú možnosti, otvoria sa im oči a začnú normálne fungovať

Využila Rožňava za uplynulých 20 rokov svoj potenciál?

Mesto zakrpatelo. Úprimne povedané, sám sebe neviem odpovedať na otázku prečo. V roku 1989 tu bol jeden archivár z Košíc, ktorý mi dal k nahliadnutiu časopisy, ktoré vydávalo rožňavské gymnázium v tridsiatych rokoch minulého storočia. Zistil som, že Rožňava v tom období žila. Bolo tu množstvo kolkární, ľadových plôch, mesto organizovalo v sezóne niekoľko plesov, pravidelne tu hrávalo divadlo z Budapešti. Rožňava mala jednu, dokonca mám pocit, že dve ochotnícke scény, ktoré vystupovali min. raz za mesiac. Existovalo množstvo spolkov, ktoré vyvíjali aktivity a pravidelne niečo organizovali. Ľudia združení v týchto komunitách sa chceli navonok prezentovať, ukázať, čo vedia, dať najavo tú súdržnosť medzi sebou. Život v Rožňave sa podľa mňa sústreďoval okolo rôznych takýchto združení, ktoré ho držali pokope.

Bol som milo prekvapený, ako toto mesto žilo, bolo centrom čohosi, pretože v tých článkoch spred sto rokov cítiť, že o Rožňavu bol skutočný záujem. Bola stredobodom pozornosti, rozkvitala. Neviem, či zlom nastal druhou svetovou vojnou, ktorá bola určite významným medzníkom v histórii. Edita Kušnierová veľmi pekne povedala v rozhovore pre tento portál, že kultúrne mesto robia kultúrni ľudia, respektíve že kultúrnych ľudí vychováva kultúrne mesto a tu sa tá kultúra prestala pestovať. Zničili sa mnohé pamiatky, mnoho vecí sa zbúralo a nikto si neuvedomil, že okrem toho, že sa zbúrala polovica mesta, Rožňavčanom do značnej miery vyhnali hrdosť a lokálpatriotizmus. Myslím si, že Rožňava po roku 45´ už nedostala šancu od vlastných obyvateľov. To, že nedostala príležitosť zvonka, to je už druhá vec. Umelo udržiavané bane však za šancu nepovažujem. Myslím si ale, že práve teraz prichádza obdobie na zmenu. Pretože, kto zažil Rožňavu v zime o polnoci, ako na neho v tichu padá sneh na námestí, určite na neho prehovorili tie múry. Posťažovali sa mu, ale povedali mu aj to, čo bolo vždy pekné na tomto meste a čím sa kedysi hrdilo. A to je pre mňa taký balzam na dušu, ktorý ma nabíja energiou a na ktorý vždy keď si spomeniem, uvedomím si, že by som sa z tohto mesta nepresťahoval aj napriek jeho nedostatkom. Jednoducho cítim, že sem patrím a že mu niečo dlhujem a čím som starší, tým si ten dlh uvedomujem viac a s tým treba niečo robiť.

Povedal si, že mesto zakrpatelo a má mnoho nedostatkov. Ak by si ale mal nejakému kamarátovi opísať toto mesto a vyzdvihnúť jeho pozitíva, čo by si mu povedal?

Určite považujem za pozitívum to, že námestie sa konečne dalo trošku dokopy. Veľkou výhodou je aj turistický ruch, pamiatky, ktoré sú v blízkosti Rožňavy a pomaly sa začínajú zviditeľňovať. Nepotreboval by ani sprievodcu. Určite by si v týchto prírodných krásach a kultúrnych pamiatkach dokázal oddýchnuť. Ale určite by som vyzdvihoval najmä atmosféru tohto mesta, ktorá je jedinečná.

Sleduješ komunálnu politiku?

Sledujem ju v podstate v tých istých dimenziách, ako politiku celoslovenskú. Zúčastnil som sa všetkých lokálnych volieb a vždy som dal hlas ľuďom, o ktorých som si myslel, že dokážu presadiť svoje myšlienky a predstavy.

Predpokladám, že si sa zúčastňoval aj volieb primátora mesta.

Samozrejme. Ale len jediný krát prispel aj môj hlas k tomu, aby sa daný kandidát stal víťazom. Bol to pán Ondréšik. Okrem neho sa ani raz nestal primátorom mesta môj favorit. Myslím si, že primátor mesta je určite dôležitá funkcia, mal by byť prirodzenou autoritou, keďže je najvyšším predstaviteľom miestnej samosprávy. Bohužiaľ, v tomto meste to vnímam tak, že ani jednému z nich sa okrem toho, že sa dokázali presadiť a stať sa primátorom, z nejakého dôvodu nepodarilo okolo seba postaviť takú skupinu ľudí, ktorá by dokázala zhmotniť myšlienky z ich predvolebnej kampane. Ľudí, ktorí by ich dokázali podporiť a pomôcť im. Až neskôr som pochopil, že tí ľudia neboli pripravení stať sa primátormi, tak ako mnohí poslanci neboli pripravení stať sa poslancami. Ciele, vytýčené v predvolebných programoch, boli populistické a nemali v tomto meste reálne zázemie. A problém vidím práve v tom, čo som povedal. Nech mi to pán Laciak odpustí, ale bohužiaľ, on je podľa môjho názoru tou najevidentnejšou obeťou toho systému. Nemá okolo seba ľudí, o ktorých by sa mohol oprieť a tým pádom je sám vojak v poli. Tak to potom vyzerá aj na zastupiteľstvách. Je to smiech cez slzy. Ľudia postupne zisťujú, že mesto nemá peniaze, že naše peniaze sú rozhádzané… A to všetko preto, že vedenie mesta sa nevie dohodnúť, stretnúť a porozprávať. Možno to robia cielene, možno im tento chaos vyhovuje, pretože sú tak schopní napĺňať si nejaké svoje osobné ciele, čo je síce obdivuhodná taktika, ale treba si uvedomiť, kto ju financuje.

Aký máš názor na politickú situáciu v meste?

Politická situácia v meste odzrkadľuje situáciu jeho obyvateľov. Keď si zoberieme samotnú účasť z posledných lokálnych volieb a potom to množstvo hlasov, ktoré jednotliví poslanci získali, tak zistíme, že sú tam poslanci, ktorí mali len 200-300 hlasov. Aj to potom nevadí, pokiaľ aspoň s polovicou alebo s tretinou človek udržiava nejaký kontakt vo verejnom záujme. Poslanci nemajú úradné hodiny pre vlastných občanov, zastupujú záujmy svoje, lobistov a iných a až potom svojich voličov. To je choré. A politické strany? Zašité, zahrabané, schované… Či koaličné alebo opozičné. Ticho. Raz za štyri roky sa Ruženka zobudí, deklaruje čo všetko urobí, keď ju zvolíme a to je všetko. Toto je verejný záujem? Toto je politická zodpovednosť za veci verejné?

Zapojil si sa do zbieranie podpisov pod petíciu za zníženie počtu poslancov a volebných obvodov, aké si zachytil spätné väzby?

Som veľmi rád, že ste sa ma to opýtali. Ja som mal po dlhom čase možnosť inak ako podnikateľ stáť na ulici. Postavili sme sa spolu s Matúšom Bischofom s petíciou pred Billu s tým, že som chcel vedieť, ako si ma ľudia možno pamätajú z tribún, či budú ku mne úprimní a otvorení. Chcel som vedieť, ako moji známi budú na mňa reagovať a bol som milo prekvapený. Veľmi veľa ľudí to sledovalo na internete, alebo to dostali do schránok. Čakali na možnosť prejaviť svoj názor, ale chýbal im priestor pristaviť sa fyzicky k niekomu a povedať, že aj oni súhlasia s našimi názormi a podporia ich podpisom a k tomu dodajú čo ich ťaží na duši, čo ich trápi. Chcem poďakovať všetkým Rožňavčanom, ktorých som pri podpisovaní petičných hárkov stretol. Poďakovať tým, čo nás podporili, ale i tým, čo nás nepodporili, lebo takto sa prejavuje slobodná vôľa a slobodný názor.

Malo by sa mesto správať nejakým úplne iným spôsobom, otvoriť ľuďom?

Ja mám pocit, že títo ľudia potrebujú mať pocit, že sú priamo účastní na dianí. Počnúc úradnými hodinami poslancov pre verejnosť, cez verejné zhromaždenia poslancov so svojimi voličmi, končiac transparentným riadením a rozhodovaním na mestskom úrade.

Aby boli vtiahnutí do diania?

Áno, áno presne tak. Niektorí, samozrejme podľa ľudskej povahy, sa aktívnejšie zapájajú, niektorí menej. Ale keď ja, vymyslím si, stretnem na chodbe susedu a poviem: Pani suseda nezabudnite, dneska je bytová schôdza a budeme riešiť viete čo. Pán Kováč, nemôžem prísť ale svoj názor niekde vyjadrím, som rada, že ste ma zastavili, nie je vám to jedno, čo si myslím. Ľudia proste potrebujú takýmto spôsobom chytiť, nie každý je ten typ, že sa zapojí do toho aktívne.

Ale nedávno bola verejná diskusia na tému predaja pozemkov pre Kaufland a vtedy primátor konštatoval, že ľudí to nezaujímalo, bolo tam sotva 20 občanov.

Keď chcem predať svoj produkt, tak urobím všetko pre to, aby som ten produkt predal. Vymyslím nejaký zaujímavý slogan, vymyslím nejakú agresívnu kampaň, ktorá osloví čo najviac potencionálnych klientov. To je pochopiteľné, keď chcem spätnú väzbu, či ten produkt má alebo nemá svoj efekt, či sa chytí alebo nechytí, inú možnosť nemám, ak to chcem seriózne predávať. Toto o čom hovoríme a väčšina tých vecí, ktoré sú podstatou pre toto mesto, by sa mala riešiť práve takouto agresívnou reklamou: Ľudia preboha, však jednu plechovú búdu tu už máme, alebo chceme ešte aj druhú plechovú búdu? Vy to naozaj vnímate tak, že vám to je jedno, čo s tým historickým jadrom bude? Podľa nich sa ich nikto na nič pred tým nepýtal a teraz zrazu chcú vedieť? Prečo si rozdeľujú odmeny a vtedy sa neopýtajú, čo si o tom myslíme? Chýba spätná väzba a toto nikto zatiaľ od tých ľudí nechcel. V marketingu je normálne, že vy si pýtate spätnú väzbu v obchode: Oslovila vás naša ponuka? Kúpili ste si náš produkt? Áno? Nie? Prečo? Žiaľ komunikácia nefunguje, resp. nie je. A to je výsledok. Nezáujem.

Spomínal si, že chceš splatiť dlh tomuto mestu, neuvažoval si nad na tým, že sa zapojíš do komunálnej politiky?

Ak sa dokážem obklopiť ľuďmi, ktorým tiež záleží na týchto veciach rovnako ako mne, tak vtedy áno. Vážne rozhodnutia by podľa môjho názoru mali vždy dozrieť. Toto je vážne rozhodnutie. Byť v súčasnosti lokálnym politikom nie je jednoduché, lebo človek sa takto dostáva viacej na oči a nielen vďaka svojej rodine a svojmu pôsobeniu, ale aj kvôli tomu, že mal by zastupovať názory iných ľudí. To je iná pozícia ako biznis, tam je každý zodpovedný sám za seba. Vo verejnom živote k tomu pribúda aj zodpovednosť za iných. Teraz je to o tíme. Sám bez podpory tímu do verejného života nepôjdem.

Myslíš Občiansky klub Rožňava?

Áno, aj. Tí ľudia sa nestretli a nezmizli v priebehu dvoch dní alebo mesiaca a pre mňa je to signál, že majú záujem riešiť veci verejné. Chcel by som byť súčasťou takéhoto tímu. Vďaka osloveniu aj ďalších známych som sa rozhodol aktívne zapojiť do verejného diania. Som ochotný do toho investovať veľa energie a času. Sme tá generácia, ktorá pred sebou už netlačí veľa generácií, už zostáva len jedna dve. Je najvyšší čas sa do toho pustiť.

A v akej úrovni tú príležitosť vnímaš? Máš už nejakú konkrétnejšiu predstavu, že by si povedzme kandidoval za poslanca alebo aj za primátora?

Ja som rozhodnutý, že urobím všetko preto, aby som bol poslancom a úprimne povedané, pokiaľ sa naplní moja vízia a presvedčím dostatok svojich spoluobčanov, tak určite budem kandidovať aj za primátora mesta.

Budeš kandidovať za nejakú politickú stranu alebo ako nezávislý kandidát ? Aj toto už máš premyslené?

Áno, chcem kandidovať ako nezávislý kandidát s tým, že budem hľadať podporu u občanov aj naprieč politickým spektrom, ktoré mi je blízke. Začnem oslovovať svojich príbuzných, priateľov, susedov, známych bez rozdielu politickej príslušnosti. Koncom júna chystám stretnutie ľudí, o ktorých sa chcem vo svojom tíme oprieť. Chcem zapojiť čo najviac ľudí do predvolebnej kampane a vytvoriť štruktúru, ktorá bude i po voľbách činná vo verejnom živote. Chcem zostaviť taký tím, o ktorom si myslím, že by bol schopný a bude chcieť urobiť poriadok vo veciach verejných. Ja netvrdím, že keď sa to podarí, že za tie štyri roky bude ľadový štadión zakrytý a bude krytá plaváreň, všetky komunikácie budú v poriadku atď. Myslím, že tieto štyri roky nebudú bohužiaľ o tom. Treba toto mesto najprv dostať do normálneho a transparentného chodu, a zapojiť spoluobčanov do diania a rozhodovania aby mali odôvodnený pocit, že toto je ich mesto.

Myslíš, že vo voľbách na konci roka nastúpi nová generácia poslancov, že sa zmení atmosféra spravovania mesta?

Urobím všetko pre to, aby sa to podarilo.

Čo je takým tvojim krédom, pocitom zo života, v tvojom veku a po tom všetkom, čo si dosiahol a prežil?

Správať sa k ľuďom tak, ako chcem aby sa oni správali ku mne. A veľmi veľa síl a energie mi dáva jedna myšlienka ešte z vojenčiny – vojak sa nesmie sťažovať skôr, ako po 24 hodinách. Človek by mal každému svojmu rozhodnutiu dať čas dozrieť. Nie vždy je spontánne rozhodnutie správne. Samozrejme, keď sa niekto napr. topí, tak v takejto situácii je potrebné sa rozhodnúť hneď. Ale vo veciach, o ktorých nie je potrebné spontánne rozhodnúť, alebo na rozhodnutie je časový priestor, počkám min. 24 hodín , aby som si bol istý, že to rozhodnutie malo čas „dozrieť“. Niekedy to zdržiava veci, ale vo väčšine prípadov to prinieslo väčší efekt.

Ďakujeme za rozhovor.

Barbara Túrosová, Belo Hefler

Rozhovor bol autorizovaný, Karol Kováč v ňom urobil niektoré zmeny bez výraznejšieho dosahu na zmysel, resp. obsah svojich odpovedí. Časť zmien sme však neakceptovali, pretože boli nad rámec autorizácie.

A N K E T A

[poll id=“30″]

Pozn. red.: Uvedené mená pochopiteľne neznamenajú, že dotyční sú rozhodnutí na post primátora kandidovať.  Zaujíma nás názor našich čitateľov, koho preferujú, pričom v žiadnom prípade nejde o reprezentatívny prieskum.

Súvisiace články:

Ivan KUHN: Uvažujem, že budem kandidovať

Vladislav LACIAK:  Dostali sme sa až do absurdna

BUĎTE PRVÝ V KOMENTOVANÍ ČLÁNKU "Bez podpory do toho nepôjdem"

Zanechať komentár

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.