Loď zdanlivo zakliesnená v plavebnej komore Telemarského kanála ma fascinovala od prvej chvíle, ako som ju na fotografii v bedejkri zbadala. Nedokázala som si predstaviť parametre lode, ani plavebných komôr, hoci to, ako fungujú podobné zariadenia som už videla v Gabčíkove či v Prahe. Zábery z Telemarkskanalu mi však ani jedno z vodných diel nepripomínali.
Reklamný slogan spoločnosti znel sľubne: Loďou z mora do hôr. My sme síce plánovali trasu absolvovať opačne – z hôr do mora, presnejšie do Skienu, lebo sa nám to zdalo podstatne príťažlivejšie, ale na skutočnosti, že Telemarkskanalen spája hory Telemarku s pobrežím to nič nemení a plavba kanálom patrí k najkrajším lodným trasám v Škandinávii.
Telemarkskanalen má dve vetvy. Západná začína v Dalene na jazere Bandak a pri Ulefosse sa pripája k severnej, ktorá vedie z Notoddenu po jazere Norsjø. V Ulefosse sa obe vetvy spájajú a pokračujú po jazere Norsjø až do Skienu. Celková dĺžka plavebného systému je 105 km a tvorí ho sústava jazier, vodných tokov a umele prekopaných kanálov, ktoré 18 plavebnými komorami prekonávajú 7 vodopádov a kataraktov. Na systéme je 8 zastávok, na ktorých môžete nastúpiť či vystúpiť. Najväčší vzdúvadlový systém je pri vodopáde Vrangfoss, ktorý piatimi komorami prekonáva prevýšenie 23 metrov. Celkový výškový rozdiel medzi Dalenom a Skienom je 72 metrov.
Kanál predstavuje unikátne technické dielo, jeho úlohou bolo zjednodušiť prepravu osôb, ale najmä dreva vyťaženého v okolitých horách na píly a do spracovateľských prevádzok, ktoré pri jeho brehoch postupne vznikali a do prístavov, kde sa nakladalo na exportné lode. Kanálom boli tovarom zásobované priľahlé mestá a obce. Význam mal i pri ochrane územia pred záplavami, ktoré spôsobovali kmene stromov, ktoré sa po búrke hromadili v úzkych úsekoch vodných tokov, následkom čoho bývali zaplavované rozsiahle pasienky okolo Lunde.
História kanála
História stavby siaha do roku 1861, kedy bola do prevádzky uvedená staršia trasa z jazera Norsjø. Ľudia po prirodzenej počiatočnej skepse začali nadobúdať k novému spôsobu prepravy dôveru. Prvým premávajúcim parníkom bola loď „Statsraad Stang“ a neskôr pribudla loď “Sv. Olaf“. V roku 1876 uviedli do prevádzky nový typ plavidla, ktoré sa veľmi rýchlo stalo konkurenciou pre ostatné a postupne ich nahradilo.
Práce na západnej trase z Dalenu po jazere Bandak začali až v roku 1887 a do prevádzky bola uvedená v roku 1892. Oba kanály znamenali obrovské zjednodušenie práce drevorubačov a robotníkov v oblasti Telemarku, keďže dovtedy bolo drevo potrebné niekoľkokrát prekladať z lodí na konské povozy a prepravovať veľmi členitým terénom. Stavba kanála poskytla prácu na niekoľko rokov pre viac ako 500 robotníkov. V roku 1900 tu pracovalo niekoľko firiem, ktoré sa zaoberali ťažbou, prepravou a spracovaním dreva. V Skottfosse vznikla papiereň, ku ktorej viedla i prvá elektrifikovaná železnica v Škandinávii.
Plavba Telemarkskanalom pre nás mala začať v Lunde, mestečku medzi jazerami Flåvatn a Nomevatn, kde lode v plavebnej komore naberajú nových pasažierov a tam nás mal dopraviť autobus zo Skienu.
Do Skienu sme došli v dostatočnom predstihu, aby sme mali čas na krátku prehliadku. Mesto na rieke Skienselve je jedným z najstarších v Nórsku a založené bolo v blízkosti benediktínskeho kláštora okolo roku 900. Je jediným stredovekým mestom v Nórsku, ktoré nebolo založené kráľom. V roku 1867 sa tu narodil významný polárny bádateľ Hjalmar Johansen, ktorý sa zúčastnil expedícií s Fridtjofom Nansenomdo Arktídy a Grónska i Amundsenovej expedície do Antarktídy v roku 1912. Z finálnej výpravy dobytia južného pólu ho však Amundsen vyradil kvôli osobným nezhodám.
V roku 1828 sa tu na gazdovstve Venstøp narodil i najznámejší nórsky dramatik Henrik Ibsen, ktorý je pokladaný za zakladateľa realistickej drámy. V meste i okolí sa organizuje mnoho aktivít, ktoré sa s Ibsenovým menom spájajú.
Dominantou Skienu je neogotický tehlový kostol na návrší v strede mesta. S dvomi 68 metrov vysokými vežami sa odlišuje od ostatných nórskych kostolov. Pôsobivé nezvyčajne široké schodisko pred kostolom umocňuje celkový dojem majestátnosti pri pohľade od rieky. Dokončený bol v roku 1894 a hlavná loď dlhá 47 metrov pojme takmer 1 500 ľudí. Oblúky siahajú do výšky 17 metrov.
Naša cesta na Telemarkskanalen, ktorý je často nazývaný „ôsmym divom sveta“, sa začala v Lunde, kam nás priviezol autobus zo Skienu. Z časových dôvodov sme si vybrali kratšiu plavbu, čím sme sa pripravili o najdramatickejšiu etapu z Dalenu, kde sa nad jazerom Bandak týčia takmer 900 metrov vysoké skalné steny. Bola som nesmierne šťastná, že pred trvalým návratom na Slovensko som dostala možnosť posledného virtuálneho objatia s Nórskom, takže nervozita môjho muža z neprichádzajúceho autobusu mi moju osobnú pohodu nemohla nijako nabúrať. Príde – pôjdeme, nepríde – dobre, budem sedieť zvyšok dňa na brehu rieky a pozorovať ju vlnku po vlnke. Autobus samozrejme presne včas prišiel a my sme sa mohli oddať nerušenému pozorovaniu cesty do Lunde, zodpovednosť za dodržanie časového harmonogramu a správneho smeru spočívala na vodičovi, nič viac sme si nemohli želať.
Plavbu po kanáli zabezpečujú lode Henrik Ibsen, Skarfos, Telemark a Victoria. My sme sa v Lunde nalodili na Victoriu. Moje cestovné vzrušenie už malo pramálo priestoru na gradáciu, napriek tomu som sa musela riadne snažiť, aby som pri pohľade na prichádzajúci parníček nevyletela od radosti z kože. Ako som predtým v nadšení takmer nastúpila na Henrika Ibsena, ktorý smeroval na opačnú stranu, radšej vynechám. Nakoniec sme sa pohodlne usadili na starých rozheganých laviciach prednej paluby lode, aby nám, nedajbože, niečo z plavby neuniklo. Po prekonaní prvej plavebnej komory sme vyplávali na jazero Nomevatn, na konci ktorého bol kanál vedúci k vodopádu Vrangfoss s piatimi plavebnými komorami. Na ich zdolanie loď potrebovala 40 minút, ale čas ubehol veľmi rýchlo. Druhým stupňom boli komory pri Eidsfosse a od jazera Norsjø nás delili posledné 3 komory pri Ulefosse. Oddychová plavba , skutočne. Už po splavení Vrangfossu som totiž musela čeliť krutej realite, že som zas neskontrolovala, či mám rezervný akumulátor do fotoaparátu nabitý. Odpoveď je jasná aj bez toho, aby som ju písala a tak som si plavbu mohla vychutnávať bez tvorivého nadšenia. Našťastie oba akumulátory v stave pokoja zmobilizovali posledné zvyšky energie, čo vydalo ešte na 10 záberov, nad ktorými som dumala ako za starých čias, keď som fotila na film.
Ďalšie dni sme trávili v horách Telemarku, ale ustavične v nás hlodala myšlienka, ako bude loď vyzerať, keď my budeme stáť na brehu. V skutočnosti sme len hľadali dôvod, ako sa ku kanálu ešte vrátiť. S cestovným poriadkom v hlave sme teda o týždeň, takmer na minútu presne, zaparkovali pri Vrangfosse. Sotva sme stihli vystúpiť z auta, do hornej komory vmanévroval Henrik Ibsen. Už ako znalci sme pozorovali lodníkov, ako vyskakujú na breh a ručne otvárajú priepusty v mohutných drevených vrátach. S valiacou sa vodou loď v komore klesala a keď sa hladina v dvoch komorách vyrovnala, vráta ručne otvorili. Všetky drevené vráta sú ovládané manuálne, iba v Løveide a Skiene je ovládanie kovových vrát plnoautomatické. Pohľadmi sme loď vyprevadili do kanála a s pocitom dobre vykonanej práce sme si konečne rozložili zaslúžený piknik.
Alena Golianová
Predošlé príspevky najdete v rubrike Cestopisy alebo kliknutím sem
BUĎTE PRVÝ V KOMENTOVANÍ ČLÁNKU "Telemarkskanalen"