Po maturite na Prvom slovenskom literárnom gymnáziu v Revúcej vyštudoval na Filozofickej fakulte Trnavskej univerzity históriu a teóriu umenia. Je znalcom výtvarných a umeleckých remesiel. V súčasnosti je doktorandom na univerzite Eötvösa Loránda v Budapešti. Donedávna pracoval v aukčnej spoločnosti SOGA v Bratislave ako vedecký garant diel starých majstrov a maďarského umenia. V júni 2010 bol signatárom listu, adresovanému trom najvyšším ústavným predstaviteľom, ktorým kultúrna obec protestovala proti inštalácii jazdeckej sochy „kráľa“ Svätopluka od dvorného sochára KSS Jána Kulicha v areáli Bratislavského hradu. Keď sme sa stretli začiatkom apríla, šoféra s autom poslal späť do Bratislavy, na svoje nové pôsobisko sa vrátil vlakom. Rožňavčan telom i dušou Július Barczi.
Od apríla si vo vedení Slovenského národného múzea, ako sa to stalo?
Bývalý generálny riaditeľ Rastislav Púdelka sa rozhodol odísť zo svojej pozície. Vrátil sa do svojho domovského Múzea Slovenských národných rád v Myjave. Nový generálny riaditeľ Viktor Jasaň, ktorého poznám už z predchádzajúceho obdobia, o mne vedel, že sa zaoberám hradnými a kaštieľnými múzeami. Je to v podstate moja špecializácia, tak mňa oslovil, či by som prijal pozíciu jeho zástupcu pre úsek hradov, zámkov a kaštieľov.
Mal si čas na rozmyslenie?
Zvažoval som to nie dlho a to z dôvodu, že mi prišlo čestné takúto ponuku prijať. Predovšetkým preto, a asi to o mne vedia minimálne Rožňavčania, že som bol dosť kritický k činnosti SNM a činnosti Múzea v Betliari. Keď prišla ponuka niečo s tým urobiť, resp. dostať sa do pozície, z ktorej s tým možno niečo urobiť, naozaj som dlho neváhal. Takže nielen kritizovať ale aj niečo urobiť.
Čo konkrétne pod teba spadá?
Zastupovať generálneho riaditeľa na úseku, do ktorého patria Bojnický hrad, Červený kameň, hrad Modrý kameň, Spišský hrad, Krásna Hôrka, kaštieľ Betliar a potom aj ďalšie objekty kaštieľneho alebo hradného charakteru v správe SNM, ďalej marketing SNM, styk s verejnosťou a do istej miery aj výstavné programy.
Histórii hradu Krásna Hôrka a kaštieľa v Betliari sa venuješ dlhodobo. Je pre teba výzvou venovať sa práve obnove hradu Krásna Hôrka?
Určite. Aj generálny riaditeľ sa vyjadril tak, že preňho osobne, lebo je to človek pochádzajúci z východu Slovenska, je úlohou číslo jeden Krásna Hôrka. A myslím si, že je to úlohou číslo jeden aj pre ministerstvo kultúry, pretože je to vec, ktorá je na očiach, ktorá aj páli a doteraz urobené kroky neboli najšťastnejšie. Celá táto obnova hradu sa rozbieha veľmi ťažko. Sú tu však noví ľudia, nie som sám, ktorý som bol prijatý do SNM, aby sme to nejakým spôsobom „nakopli“. Samozrejme, z môjho úseku je betliarske múzeum to múzeum, ktoré je môjmu srdcu najbližšie a tým pádom aj moja pozornosť bude venovaná viac tomuto múzeu.
Miestnym pracovníkom múzea si bol predstavený v novej pozícii pri nedávnej prezentácii pamiatkového výskumu priamo na hrade. Ako ťa prijali?
Je to veľká výhoda pre nich, že som na tejto pozícii, pretože takto majú veľmi dobrú spojku do Bratislavy, ktorej na tom špeciálne záleží. Takýto vzťah by medzi nami mal byť a na tomto vzťahu aj budem stavať.
Kaštieľ v Betliari je známy aj svojou unikátnou knižnicou, ktorá ešte nie je celkom spracovaná. Vidíš priestor dať doporiadku aj takéto záležitosti?
Múzeum má niekoľko základných poslaní, vyplývajúcich z jeho zriaďovateľských listín a zo zákona. V prvom rade ochraňovanie hmotných dokladov minulosti a potom je to výchovno-vzdelávacia a vedecko-výskumná činnosť, takže niečo také ako spracovanie knižnice je medzi tými úlohami, ktoré môžem považovať za hlavné. Do istej miery je táto knižnica už spracovaná, urobená je základná evidencia. Ďalšie spracovanie si vyžaduje na to špeciálne školeného človeka.
Došlo tam aj ku krádežiam sôch, budeš môcť zo svojej novej pozície dohliadnuť na to, aby boli zbierkové predmety riadne zaevidované a zabezpečené?
Určite budem klásť dôraz aj na technické zabezpečenie ochrany zbierok, no za mimoriadne dôležité považujem aj odbornú prácu s nimi, čo ich tiež svojim spôsobom chráni. Jednou z hlavných úloh, ktorú si dal aj generálny riaditeľ múzea, je budovať tímy a vychovávať nástupcov. A toto je ten problém, ktorý vytýkam aj tu v Betliari. Sú tu síce dve odborné pracovníčky, ktoré pracujú so zbierkovým fondom, ale je otázkou, či tieto dve osoby postačujú na to, aby dokázali spracovávať zbierky prírodnín, knihovnícky fond, archívny fond, zbierku militárií, zbierku výtvarného umenia, či zbierku úžitkového umenia. Vo svete je to tak, že na každú takúto zbierku je extra kurátor alebo niekto zodpovedný, kto na ňu dáva pozor. Tu máme dve osoby, Silviu Lörinčíkovú a Katku Takácsovú, ktoré doteraz urobili neuveriteľnú, povedal by som, až nadľudskú prácu. Mali urobiť revíziu zbierok hradu Krásna Hôrka, popritom pracovať so zbierkami z betliarskeho kaštieľa a zabezpečovať aj chod svojich oddelení, resp. svojej odbornej činnosti. V prvom rade je problém s personálnym obsadením a to nie je len problém múzea v Betliari ale aj bratislavskej centrály SNM. Generačná výmena, ktorá inde nastala už skôr, v SNM zatiaľ nenastala.
Takže je možné ju očakávať?
Ja som toho príkladom. (Úsmev) Len aby ľudia nemali pocit, že keď som sa už tam dostal, že budem robiť zázraky do dvoch týždňov, pretože to sa nedá. Oboznamujem sa s tým, ako funguje štátna inštitúcia, prišiel som zo súkromnej sféry. Tá si na seba zarába, nežije z toho, čo štát dá. U nás je ten problém, že od štátu sa stále pýtajú peniaze, ale štát sa nikdy neopýta toho, kto tie peniaze pýta, že či si to nevie dovyrobiť sám. Alebo že prečo ich zasa pýta. Chýba tu otázka od toho štátu. Keď si vieme vyrobiť peniaze z vlastných kapacít, tak prečo to nerobíme? Tak treba hospodáriť tam, kde pracujeme, ako keby sme hospodárili na svojom. A keď si toto osvojíme, tak Slovensko začne prekvitať a bude tu dobre.
Tvojou srdcovkou je Gemer, Rožňava, hrad a kaštieľ…
Je tu veľmi pekne. A potom človeku je ľúto. Včera som sa prešiel po parku v Betliari. Je mu ublížené. Jednak tou kalamitou a potom, nebojím sa povedať, tie roky predtým sa tam niektoré veci nerobili. Vypíli sa strom a zostane po ňom pník. To sa ale má vybrať aj s koreňom. Je to historický park, nie les. Taktiež údržba ciest atď. Rozumiem tej situácii, do ktorej sa dostali kolegovia z Múzea Betliar, keď „vybuchuje“ jeden problém za druhým, ale to je presne o tej prevencii. Je tiež problém s depozitmi, s umiestnením zbierok z hradu Krásna Hôrka. Boli rozdistribuované do Košíc, niečo je v Betliari, niečo niekde inde. Hrad horel v marci, na jeseň mal podľa niektorých otvoriť brány, takže aj zmluvy o úschove zbierkových predmetov pomaly vypršia. Nikto si však neuvedomoval, aké to prinesie problémy.
K tomu si sa vyjadroval u nás i v denníku Sme. Polemizovali s tebou pracovníci, súčasní aj minulí, múzea v Betliari. Teraz ste v opačnom garde.
Teraz sme v opačnom garde, ale ja s nimi rozprávam normálne a otvorene, s každým zvlášť. Mnohí z nich, ešte sa ani neopýtam, už sa vyhovárajú v znení, že Bratislava nám nepomohla, v Bratislave o tom vedeli. A to je to, čo som aj dávnejšie písal – keď nie my tu, tak potom nikto. Teraz je napr. problém s hradným kopcom, že treba dotiahnuť ľudí z Bratislavy, aby sme vymysleli riešenie pre hradný kopec. Nie! My si ho vymyslíme, nerátajme s tým, že Bratislava nám pomôže, že nám pošle sem niekoho, kto nám to skosí, alebo nám pošle kozu, ktorá to spasie. My si to tu musíme vyriešiť.
Majú tieto múzeá riadiť ľudia odborne fundovaní alebo skôr manažéri?
To nie je len otázka u nás, rieši sa to všade vo svete. Napr. v Maďarsku je ten spor dosť vyhrotený, tam sa dostal na pozíciu riaditeľa Múzea Krásnych umení ekonóm. Vo vzťahu k verejnosti robí perfektné veci. Robia výstavy za milióny forintov, dotiahol tam impresionistov. To, čo predtým nebolo, teraz robí vo veľkom, no ozvala sa Akadémia vied a ďalší odborníci, že Múzeum Krásnych umení nemá byť len jedna elegantná klimatizovaná výstavná sieň. V tomto majú pravdu. Na druhej strane si ale myslím, a to je problém aj na Slovensku, že inštitúcie ako SNM alebo SNG sú verejné inštitúcie, financované z našich daní, preto by mali byť otvorené čo najširšej verejnosti. Je to vec verejná a musí to byť predovšetkým pre ľudí. My sme služba verejnosti.
Aká je tvoja prognóza obnovy hradu Krásna Hôrka?
Všetci hovoria o strechách, pričom to je vyriešený problém z hľadiska pamiatkového aj konštrukčného a aj finančného. Ale čo so zvyškom? Hrad sa dostal do takého stavu, ktorý neumožňuje vrátiť do jeho miestností zbierky a neumožňuje ani jeho sprístupnenie. Treba opravovať hrad, je to obrovská úloha. Musí sa urobiť veľmi veľa rozhodnutí. Od toho je aj nové vedenie SNM, aby na to dokázalo získať prostriedky, ktoré celkom nevykryje poistka, ak nie doma, tak aj v zahraničí. Opäť je ale dôležité snaženie všetkých zainteresovaných a k nim patria aj samosprávy. Zbierky v kaštieli aj na hrade sa pre miestnych ľudí stali samozrejmosťou, už v tom nevidia senzáciu a pritom je to viac než senzácia. Sú tu veci, ktoré sa nezachovali inde v Európe. Máme kvalitnú zbierku a na pôvodnom mieste. Je to unikátne a tak sa k tomu treba aj stavať.
V kaštieli boli aj rôzne poľovnícke predmety.
Kaštieľ a hrad sú tandem. Keď budeme robiť hrad, nemôžeme sa nedotknúť kaštieľa, musíme to robiť paralelne. Betliarsky kaštieľ po poslednej obnove, ktorá ho v istom zmysle zachránila, no v istom zmysle mu veľmi ublížila, ako keby poprel svoj pôvodný vidiecky charakter poľovníckeho kaštieľa. Poľovnícke zbierky sú na prízemí, poškodené tým vlhkom, ktoré tam je, bohužiaľ, a potom sú ešte v jednom salóne. Pritom ale boli roztrúsené po celom kaštieli. To, že to bol poľovnícky kaštieľ, dýchalo z každého rohu. Dnes sú zatvorené v depozite a je to obrovská škoda, no teraz je ten čas, keď sa bude pracovať na hrade, aby sa prehodnotila expozícia kaštieľa. Medzi týmito objektmi – ja tomu nerozumiem, prečo sa to stalo – tie zbierky migrovali. To, čo patrí na hrad, je v kaštieli, a naopak. Pomiešalo sa to. Musíme v tom urobiť systém, aby sa kaštieľ odprezentoval ako šľachtické sídlo a nie ako „múzeum bytovej kultúry šľachty“, čo je v podstate „socialisticky“ znejúci nezmysel.
Aký je to pocit, keď teraz riadiš ľudí, ktorí sa len nedávno snažili sa spochybniť tvoju odbornosť?
Za mnou stojí veľmi silná odborná obec a veľmi silní ľudia v rámci tejto témy. To, že oni mňa nejakým spôsobom spochybňovali, to mi nijako neublížilo. Nebola to oponentúra konštruktívna, ktorá by sa na niečom zakladala.
Máš pre svoje zámery dostatočnú podporu generálneho riaditeľa? Neobávaš sa „skrotenia“, iniciovaného z rôznych ústraní?
Keď už dávam svoje meno k niečomu takému, ako je Slovenské národné múzeum, tak mi na tom záleží. Záleží mi ešte aj na tom, akú pozvánku vydajú a aké majú vizitky. Pretože je to obraz o inštitúcii, o organizácii, v ktorej pracujem už aj ja. A keďže tam pracujem, tak mám čo hovoriť do toho. Neprišiel som s nikým bojovať, ale spolupracovať. Pokiaľ tá spolupráca nepôjde, sú na to prostriedky, aby sa to vyriešilo. Ja nemám čo stratiť. Predtým, ako ma zavolali do SNM, som dostal ponuku do SNG. Keď som odchádzal zo SOGY, brali to s ťažkým srdcom, aj tam vidím isté možnosti. V neposlednom rade je tu ešte možnosť uplatniť sa aj v zahraničí. No som tu a tu chcem pracovať a pomôcť. S nikým nechcem bojovať, je to vyčerpávajúce pre obe strany, hoci pre mňa menej, keďže sa nemám o čo báť. Najmä však, nech sa pracuje a nech ľudia nečakajú na riešenia odinakiaľ.
Ďakujeme za rozhovor.
Belo Hefler
Foto: infoRoznava.sk / Belo Hefler & Archív J. Barcziho
Július Barczi v denníku Sme: Keď maliari vyšli z ateliérov, nastal zázrak svetla. Impresionizmus
Súvisiace články:
Na Andrássyovcov myslí každý deň
Július Barczi: O požiari hradu Krásna Hôrka
Tibor György: Ad.: O požiari hradu Krásna Hôrka
Július Barczi: “Vidiecke” múzeum – zabudnuté múzeum
BUĎTE PRVÝ V KOMENTOVANÍ ČLÁNKU "Barczi: Nečakajte na riešenia odinakiaľ"